Ján Botto

Pochádzal z roľníckej rodiny. Narodil sa 27.januára 1829 vo Vyšnom Skálniku, v malohontskom kraji, kde sa udržiavala tradícia slovenských osvietencov. Roku 1843 prišiel na lýceum do Levoče, kam onedlho prišla celá skupina najoddanejších žiakov Ľ. Štúra, ktorí vystúpili z bratislavského lýcea, aby tak protestovali proti jeho odstráneniu z katedry. Botto bol od začiatku horlivým členom Jednoty mládeže slovenskej, ktorú založil a viedol Francisci. Zapisoval ľudové piesne a povesti, hrával divadlo a prispieval aj básňami do rukopisných zborníkov Život a Holubica pod pseudonymom Janko Maginhradský. V roku 1848 odišiel do Pešti na zememeračské štúdium. Na revolúcii sa aktívne nezúčastnil. Ako zememerač pôsobil v mnohých slovenských mestách, kde poznával zblízka hospodárske i sociálne postavenie ľudu a súčasne pokračoval v zbieraní ľudových povestí a piesni. Dožil sa súborného vydania svojich zozbieraných piesni v zbierke Spevy, ktorú vydal jeho študent Jaroslav Vlček. Vyšli ako prvý zväzok Knihovny československej v roku 1880 v Prahe. Vlček postavil Bottu ako autora Smrti Jánošíkovej hneď za Sládkoviča a Chalúpku. Botto zomrel predčasne 28.apríla 1881. Jeho pohreb za účasti mnohých národovcov i ľudu bol tichou manifestáciou. Jeho vrcholovým dielom bola romanticko epická skladba Smrť Jánosíkova. Vyšla roku 1862 v almanachu Lipa. V tejto skladbe sa Botto vrátil k námetu, ktorý v lyrickej forme spracoval už v Piesni Jánošíkovej z roku 1846 na základe motívov ľudových piesni. Botto videl v Jánošíkovi symbol stáročnej túžby po slobode, ako hrdinu, v ktorom sa stesnil živelný protifeudálny odboj.