Ján Hollý

Ak sa mali získavať pre slovenčinu aj evanjelici, píšuci po česky, musela sa aj slovenčina preukázať literárno-umeleckými dielami na vyššej úrovni. Stalo sa tak zásluhou básnika Jána Hollého. Začal latinským veršovaním, potom prekladal z antickej poézie. K samotnej tvorbe prešiel až v dvadsiatich rokoch a svojho Svätopluka písal po štyridsiatke. Ján Hollý pochádzal z roľníckej rodiny. Narodil sa v Borskom Mikuláši 24.marca 1785. Študoval v Skalici, Bratislave a Trnave. Tu ako teológ sa priamo zapojil do kruhu mladých bernolákovcov. V roku 1805 sa zúčastnil na polemike, v ktorej sa Fándly zastával slovenského veršovania. Hollý spočiatku uprednostňoval latinské veršovanie. V polemike však pripojil už i malú ukážku slovenského časomerného veršovania. V poslednom roku štúdii 1807-1808 prekladal už v časomerných slovenských veršoch Vergiliove Bukoliky (pastierke idyly). Hollý sa potom venoval prekladaniu antických básni. Ako kaplán a od roku 1814 farár v Maduniciach pokračoval v prekladaní, ktorého plody vyšli v dvoch knihách: Rozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horáca (1824); a Aeneida (1828). Vyšli zásluhou jeho učiteľa J. Palkoviča. Hollého preklady boli slabým argumentom pre slovenčinu v pomere k ohlasu a významu Kollárovej Slávy dcéry. Bolo potrebné pôvodné dielo, ktoré by básnicky realizovalo národnobuditeľské potreby a ktoré by oslávilo slovenský národ. A tak Hollý v lete 1827 pristúpil k písaniu Svatopluka. Pri písaní sa Hollý opieral o Šafárikové Dejiny slovanskej reči a literatúry, ktoré priniesli v úvode náčrt života starých Slovanov a dejín Veľkomoravskej ríše. Hollý pod vplyvom Papánka i Fándlyho za jadro Svätoplukovej ríše pokladal slovenský národ a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy. Svatopluk vyšiel v roku 1833. Bol to v pravom zmysle slova nielen hrdinský, ale aj národný epos, lebo jeho cieľom bola oslava kráľovstva Slovákov. V máji roku 1843 prišiel Hollý pri požiari o zrak a na celom tele mal popáleniny. Uchýlil sa na odpočinok k svojmu priateľovi M. Lackovičovi na Dobrú Vodu, kde 14.apríla 1849 zomrel. Slovenskí vlastenci o rok po jeho smrti rozvinuli akciu na postavenie pomníka, ktorý za prítomnosti Ľ. Štúra v roku 1854 slávnostne odhalili.