Pavel Jozef Šafárik

I keď hlavný význam Šafárikovho diela je v oblasti slovenskej historiografie a jazykovedy a najmä v jeho Slovanských starožitnostiach (1837), jednako i jeho zásah do vývinu slovenskej literatúry i do jej myšlienkovej a estetickej oblasti je prenikavý. Šafárik síce žil a pracoval vyše 40 rokov mimo Slovenska, vždy bol s ním v kontakte, o čom svedčí bohatá korešpondencia. Počas jeho pobytu v Prahe v ňom videli mnohí najvyššiu autoritu nielen vo vede o Slovanstve, ale i v životných otázkach slovenského a českého národa. Keď vyšla jeho Tatranská Múza s lyrou slovanskou (1814) mal autor devätnásť rokov, ale jej básne začal písať ako šestnásťročný. Toto dielo si získalo veľkú pozornosť Palkoviča. Šafárik pochádzal z rodiny evanjelického farára, od ktorého získal prvé znalosti latinčiny. Narodil sa 13.mája 1795 v Kobeliarove. Po nižších triedach v Rožňave a v Dobšinej prešiel na lýceum v Kežmarku, kde rozvinul svoje znalosti v antickej a klasickej nemeckej literatúre. Pred odchodom na univerzitu v Jene vydal spomenutú zbierku básni. V Jene sa venoval viac jazykovede, histórii a filozofii ako teológii. Neskôr obrátil svoju pozornosť na dejiny a literatúru všetkých slovanských národov. Zbieral doklady o ich kultúre, študoval osobnosti jazyka, zostavoval bibliografiu literárnych diel. Počas pobytu v Jene posielal svoje staršie i nové básne do literárnej prílohy českých Vídeňských novin: Prvotiny pěkných umění. Meno básnika získalo na váhe, keď v prvom čísle Prvotín r.1817 uverejnil článok Promluvení k Slovanúm, v ktorom hovorí najprv o Slovanstve, ktoré sa prebúdza z duchovnej mdloby k novému životu, potom nabáda k zbieraniu a poznávaniu ľudových piesni. Vyžadoval, aby sa piesne zapisovali v takom znení, v akom boli počuté. Táto zásada v praxi znamenala uvedenie živej ľudovej reči do literárnej funkcie. Šafárik pôsobil v rokoch 1819 až 1833 ako riaditeľ a profesor gymnázia v Novom Sade, kde sa venoval výskumu slovanských jazykov a literatúr. Výsledkom toho, bolo významné dielo Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí, ktoré vyšlo za pomoci Martina Hamuljaka v Budíne roku 1826 po nemecky. Šafárik týmto dielom chcel vzbudiť v slovanskej mládeži vedomie, že slovanská kultúra patrí medzi najstaršie v Európe, že čo do úrovne vyrovnáva sa s inými a že má predpoklady pre ďalší rozvoj a rozkvet. Kniha sa stala i základom pre štúdium slavistiky a poznávania slovanskej kultúry. Kniha uznáva osobitnosť slovenského jazyka a literatúry. Najväčší úspech zaznamenalo Šafárikovo najznámejšie dielo: Slovanské starožitnosti. V tejto vyše tisícstranovej knihe na základe vtedy dostupných najstarších prameňov rekonštruoval dejiny slovanských kmeňov od najstarších čias až do konca 10. storočia. Bol to do tých čias najobšírnejší a najucelenejší obraz o Slovanoch. Šafárik vydával a kriticky komentoval celý rad staroslovienskych a staročeských pamiatok a roku 1851 vydal Památky dřevního písemnictví Jihoslovanú. No najvýznamnejším doplnkom k Slovanským starožitnostiam bol Slovanský národopis (1842). Šafárik vypracoval i mnohé ďalšie dôležité vedecké práce.