Pavol Orzságh Hviezdoslav

Narodil sa 2. februára 1849 v dedinke Vyšný Kubín v rodine roľníka. Tu bol od detstva vychovávaný v láske k práci. Prácu v svojom živote považoval za zmysel ľudského žitia (”… je ona žitia obsahom i cieľom”), za dar pre ľudstvo; vyhýbať sa jej pripadalo mu nedôstojné a nemravné. Práve tu sú sociálne východiská etosu jeho spoločenskej kritiky v neskoršej tvorbe. Do ľudovej školy chodil vo Vyšnom Kubíne, v Leštinách a Jasenovej a po jej ukončení prešiel r.1862 na gymnaziálne štúdia do Miškolca. Tu si počas štúdií osvojil maďarčinu a začal v nej veršovať. Svojimi básňami sa chcel začleniť do kontextu maďarskej lyriky, ale z jeho básni bolo cítiť “slovenský substrát” – slovenské citové pozadie pre vnímanie okolitého sveta. O tomto fakte poznamenal maďarský slovakista Ladislav Sziklay: ” Chcel byť maďarským básnikom, maďarským vlastencom – a to nielen z prázdnej ctižiadosti, ešte menej z oportunizmu, no jeho povedomie ostalo do konca, do najväčšej hĺbky duše slovenské.” Roku 1865 Hviezdoslav odišiel študovať na lýceum do Kežmarku. Popri závažných citových skutočnostiach (láska k matke a k slovenskému oravskému prostrediu), popri posilňovaní národného povedomia zo strany kubínskych národovcov zasielajúcich mu diela významných slovenských básnikov (Kollár, Chalúpka, Sládkovič…), proces vnútorného obratu ” zo Šavla na Pavla” bol výsledkom vlastného premýšľania básnika, jeho duševných bojov i veľkého mravného zápasu o zmysel vlastného života. Prekonanie maďarskej šovinistickej ideológie konkretizovanej utláčateľskou praxou vládnúcich tried na jednej strane a osvojenie si podnetov maďarskej progresívnej literatúry na strane druhej vytvárali dramatické pozadie pre vnútorný oslobodzovací proces Hviezdoslava, ktorému čoskoro potom vydávajú kubínski národovci zbierku Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po maturite v roku 1870 odišiel do Prešova, kde študoval na tamojšej právnickej akadémii. Po skončení štúdia pracoval ako advokátsky koncipient v Dolnom Kubíne a od r.1873 v Martine. V roku 1874 prešiel za praktikanta kráľovskej sedrie v Dolnom Kubíne. Keď uhorská vláda zatvárala slovenské gymnáziá, Hviezdoslav sa na verejnom zhromaždení dovolával práva a spravodlivosti, upozorňujúc nepriateľov národa slovami: ” …krádež na národe sa nikdy nepremlčí…”. Po advokátskej praxi u Štefana Fajnora v Senci a zložení advokátskej skúšky v Budapešti r.1875 vracia sa do Dolného Kubína, kde sa stáva podsudcom na okresnom súde. 15. mája 1876 si zobral za ženu Ilonu Novákovú. V roku 1879 odchádza do Námestova, kde prežil najplodnejších dvadsať rokov života a vytvoril vrcholové diela svojej lyriky a epiky. V roku 1899 sa vracia do Kubína, kde prežíva ťažké vojnové roky i národné oslobodenie.