Štefan Moyses

(24.10.1797 Veselé, o. Pieštany-5.7.1869 Žiar nad Hronom)

Cirkevný hodnostár, prvý predseda Matice slovenskej.

Základnú školu navštevoval vo Veselom a v Trnave, r. 1806—1813 absolvoval gymnázium a r. 1813—1815 študoval filozofiu na bohosloveckom seminári v Tmave, r. 1815—1819 teológiu na ústrednom seminári v Pešti, teologické štúdia skončil r. 1821 v Ostrihome. R. 1819—1820 bol vychovávateľom v Sečanke, od r. 1821 pôsobil ako kaplán v Szentendre, Bzovíku, Krupine, Hontianskych Tesároch, Tólgyesi, r. 1828—1829 slovenský kazateľ v Pešti (r. 1828 získal na filozofickej fakulte peštianskej univerzity titul doktor filozofie); r. 1829—1847 profesor filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii, r. 1847—1850 bol záhrebským kanonikom, súčasne r. 1848 rektor diecezálneho seminára v Záhrebe; vyslanec na uhorskom sneme a člen prvej chorvátskej krajinskej vlády baňa Jelačiča, r. 1849—1850 cisársky dôverník pre Chorvátsko vo Viedni; r. 1851 —1869 biskup banskobystrickej diecézy.
Významný činiteľ chorvátskeho a slovenského národného hnutia, cirkevný hodnostár a pedagóg. Pod vplyvom Kollárových všeslovanských myšlienok rozvíjal slovanskú vzájomnosť počas pôsobenia v Chorvátsku, kde popri L. Gajovi a J. Draškovičovi patril k vedúcim osobnostiam ilýrskeho hnutia. Zaslúžil sa o vydávanie chorvátskych literárnych pamiatok a o rozvoj chorvátskeho jazyka, zúčastnil sa na vydávaní chorvátskych novín (llirske národne novine, Danica Hrvatska, Katolícki list Zagrebački), spoluzakladateľ a funkcionár spolkov Čitaonica Zagrebačka, Matica ilirska, Národní dom v Záhrebe a i. V slovenskom národnom hnutí, po prehodnotení kollárovskej koncepcie česko-slovenskej literárnej a jazykovej jednoty, ako významný cirkevný dejateľ postavil sa do čela slovenského národného pohybu. R. 1861 viedol slovenské vyslanstvo k cisárovi Františkovi Jozefovi l., ktoré predložilo žiadosti slovenského národa v tzv. Viedenskom memorande, obsahujúcom základné národné, politické, hospodárske a kultúrne požiadavky Slovákov. Po založení Matice slovenskej r. 1863, o povolenie ktorej sa významne pričinil, ho zvolili za predsedu tejto prvej slovenskej úradne povolenej kultúrnej ustanovizne a v tejto funkcii usmerňoval jej činnosť v záujme všestranného rozvoja národnej kultúry, vedy, vzdelávania a ľudovýchovy. Zaslúžil sa o vybudovanie banskobystrického gymnázia, tlačou vydal matičné prejavy a hospodársky spis Myšlienky o záhradníctve (1865), venoval sa aj tvorbe náboženskej literatúry.